Michal Frič

Výbor pre rozpočet Európskeho parlamentu na svojom zasadaní dňa 19. januára venoval hlavnú pozornosť investičnému plánu známemu ako Junkerov balík. Nové podrobnosti a informácie o danom projekte prezentovali komisárka pre rozpočet Kristalina Georgieva a komisár pre zamestnanosť, rast, investície a konkurencieschopnosť Jyrki Katainen. Po poskytnutí nových detailnejších informácií vyzerá jasnejší obraz o projekte nasledovne:

Podľa plánu, ktorý má vo svojej finálnej fáze uvoľniť investície v objeme 315 miliárd stojí na začiatku multiplikačného procesu suma 8 miliárd pochádzajúca z redukcie rozpočtu EÚ: CEF (3,3 miliárd), Horizon 2020 (2,7 miliárd) a z využitia rozpočtových rezerv vo výške 2,0 miliárd.

Jediné reálne financie celého projektu, čiže spomínaná suma 8 miliárd, sa najprv vkladajú do Garančného fondu EÚ, ktorý na základe tohto vkladu môže ručiť sumou 16 miliárd. EIB následne poskytuje 5 miliárd. Predpoklad je, že opierajúc sa o portfólio vo výške 21 miliárd, bude môcť EÚ ručiť 60 miliardami ako garanciou v prípade zlyhania investorov. Podľa historických údajov EIB (Katainen) je možné sa ďalej domnievať, že garancia 60 miliárd pritiahne súkromné investície vo výške 315 miliárd.

Cieľom projektu je podľa Katainena prilákať investorov na úvery, prostredníctvom ktorých by mohli financovať projekty (napr. v oblasti MSP, dopravy, energetickej účinnosti, biopalív a pod.) považované EIB za rizikové. Úvery budú poskytované Európskym fondom pre strategické investície (EFSI). To robí z EFSI akýsi doplnkový fond EIB. Zoznam rizikových projektov bude podľa kritéria dôležitosti zostavovať Investičný výbor. Vplyv v rámci projektu môžu získať aj členské štáty v závislosti od svojej aktivity.

Výhrady vyplývajúce z prezentácie sa v prvom rade týkajú zmyslu celého investičného plánu. Hoci na jednej strane je pravdou, že EÚ v porovnaní napr. s USA má k dispozícii oveľa menej investícií, je nepravdepodobné, že pritiahnutie súkromného kapitálu do rizikových projektov ozdraví európske hospodárstvo a zlepší sociálnu situáciu jeho občanov. Naopak, plánovaná mobilizácia finančných prostriedkov na neznáme projekty špecifikované neznámymi osobami skôr napovedá o špekulatívnom charaktere projektu krytého verejnými financiami. Akékoľvek pozitívne efekty, ako napríklad možné zvýšenie zamestnanosti či príspevok na plnenie priorít EÚ, sa pravdepodobne objavia len v podobe možných vedľajších účinkov. Hlavný dôraz bude však spočívať v snahe o dosiahnutie čo najvyššieho zisku investorov nehľadiac na priority EÚ a potreby jej občanov. Táto skutočnosť môže ďalej nepriamo zvyšovať sociálnu a hospodársku nerovnosť medzi členskými štátmi a regiónmi ako i predstavovať silný vonkajší tlak na ich vlastné regulačné pravidlá.

Ak je pravdou, ako tvrdí Katainen, že európske banky disponujú vysokou likviditou a ich jediným problémom je uvoľniť ju do vhodných investícií, dôraz by sa potom nemal klásť na umelé nafukovanie úverových objemov, ale na smerovanie existujúcich finančných zdrojov do strategických projektov EÚ vytýčených na základe demokratického konsenzu volených politických zástupcov. V prípade nedostatku vlastných financií zase existuje rad iných ako špekulatívnych opatrení podporujúcich likviditu, ktoré navyše nevedú k rizikám sociálneho či politického charakteru.

Vďaka investičnému balíku Komisie môže hospodárstvo EÚ zvýšiť svoju dynamiku, ale aj riskovať turbulencie. Hlavná otázka však stojí, kto z neho bude profitovať. Na túto otázku snáď v budúcnosti odpovie zatiaľ neexistujúci zoznam podporovaných projektov.