Michal Frič

Prehlbovanie príjmovej a majetkovej (skrátene ekonomickej) nerovnosti je už dlhší čas vďačným subjektom štatistík nastavujúcich spoločnosti zrkadlo, v ktorom sa môže vidieť taká, akú ju súčasný ekonomický systém stvoril. Kým však jej časť aspoň otvorene prizná, že od systému vedúceho k tak extrémnej miere nerovnosti akej sme dnes svedkami nemožno očakávať výsledky vo sfére spravodlivosti, málokto sa už pýta, kam až zdanlivo nezastaviteľné prehlbovanie ekonomickej nerovnosti môže zájsť. Z hľadiska zachovania dosiahnutého stupňa demokracie ide pritom o otázku zásadného charakteru.

Socioekonomický status ako významný politický faktor

Vyplýva to zo záverov nezanedbateľného množstva publikácií uznávaných vedeckých osobností, ktoré upozorňujú, že s výškou socioekonomického statusu jednotlivca stúpa nie len pravdepodobnosť jeho účasti na voľbách, ale aj schopnosť presadiť vlastné politické postoje. Pre politické postoje bohatých pritom platí, že majú vysoký potenciál situáciu chudobných ešte zhoršovať. S rastúcou výškou socioekonomického statusu totiž klesá podpora štátnej garancie pracovných miest a naopak rastie presvedčenie, že ľudia by si mali vystačiť sami, čo korešponduje aj s nižšou podporou angažovanosti štátu v oblasti zdravotníctva, školstva, ako aj s nižšou podporou odborových organizácií a politiky rodovej rovnosti. Navyše, bohatší oproti chudobnejším v oveľa menšej miere zastávajú názor, že vláda by mala dbať na to, aby nik nebol bez jedla, ošatenia, či prístrešku nad hlavou, alebo že by znižovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými malo patriť do kompetencií štátu (Page, Bartels, Seawright).

Od nerovnosti ekonomickej k nerovnosti politickej

Podľa Williama W. Franka z West Virginia University, značné rozdiely v politických postojoch v kombinácii s priepastnou ekonomickou nerovnosťou, majú tendenciu viesť priamo k volebným reštrikciám bohatých voči chudobným, čo laureát Nobelovej ceny za ekonómiu, profesor Joseph Stiglitz, vysvetľuje pomocou analógie so začarovaným kruhom. V ňom „tak, ako sa bohatí stávajú vplyvnejšími, menia pravidlá politickej hry, aby im poskytla viac moci a vplyvu. To vedie k ešte väčšej transformácii ekonomickej nerovnosti na nerovnosť politickú, ktorá sa následne transformuje do ešte väčšej ekonomickej nerovnosti.“ Preto Stiglitz vyjadruje presvedčenie, že „demokracia je podkopávaná v dôsledku zákonitej transformácie ekonomickej nerovnosti na nerovnosť politickú.“

Vývoj speje k autokracii

Námietka, že súčasná úroveň demokracie je príliš nedostatočná, aby bolo o čo stáť, alebo spochybňovanie opodstatnenosti obrany súčasnej podoby demokracie vzhľadom na skutočnosť, že aj demokracia sama o sebe podlieha istému vývoju, tu neobstojí. Štrukturálna ekonomická nerovnosť ohrozuje demokraciu v zmysle nezávislosti jednotlivca od vonkajších nanútených a nekontrolovateľných okolností (Marx), autonómie (Gorz), sebarealizácie (Dewey) ako aj dôstojnosti (Habermas). Z tohto pohľadu je miera súčasnej ekonomickej nerovnosti problematická, pretože má potenciál transformovať súčasnú spoločnosť na oligarchiu (Piketty), či vo všeobecnosti posilňovať jej autokratický charakter ako taký (Gorz, Robinson, Beck, Reich, Schweickart, Hohoš).

Zopár príkladov z oblasti farmaceutického priemyslu a pôdohospodárstva

Jasne to vidieť aj v krajinách, ktoré sú označované za demokraticky a ekonomicky najvyspelejšie. Profesor Robert Reich napríklad uvádza, že v roku 2012 si v dôsledku politiky farmaceutických spoločností, nemohlo dovoliť predpísané lieky približne päťdesiatmiliónov Američanov, z ktorých viac než štvrtina trpela chronickým ochorením. Podľa toho istého akademika nemajú na výber mnohí americkí farmári pestujúci sóju a kukuricu: 80% sóje a 90% kukurice v USA v sebe totiž nesie genetický rukopis spoločnosti Monsanto, od ktorej sú pestovatelia nútení každú sezónu kupovať nové semená. To umožnilo firme viac než zdvojnásobiť ich cenu v porovnaní s rokom 2001.

Sotva niekto pochybuje o tom, že na apetít a široké plecia veľkých hráčov nedoplácajú aj Slováci. Pokiaľ ostaneme pri pôdohospodárstve, vidieť to práve na jeho stave a na tom, koľko potravín dovážame, napriek tomu, že máme potenciál vyrobiť si ich dostatok a vo vyššej kvalite. Nad ňou si ešte neraz nostalgicky povzdychneme a to nie len pre rastúci import GMO potravín z USA, ale aj pre stále zvyšujúcu sa mieru monopolizácie v tomto odvetví.

Jej veľkým víťazom, ktorý aj napriek silnému odporu verejnosti bude mať v odvetví rozhodujúce slovo, sa stáva fúzia nemeckej agrochemickej a farmaceutickej spoločnosti Bayer AG s už spomínanou americkou spoločnosťou Monsanto. Európska komisia pritom len nedávno dala zelenú aj fúzii spoločnosti Dow so spoločnosťou Dupont a spoločnosti ChemChina so spoločnosťou Syngenta. Trom vzniknutým supergigantom tak napomohla prevziať kontrolu nad 70 % svetového agrochemického priemyslu (euractive.com), 64 % všetkých pesticídov a herbicídov a nad 60 % všetkých osív na svete (University College London).

Čím horšie tým lepšie neplatí

Je celkom rozšírené myslieť si, že rastúcou intenzitou útlaku rastie odpor voči nemu, hoci tomu nie je vždy celkom tak. Na strane druhej sa často prehliada, že s klesajúcou intenzitou útlaku revolučný potenciál utláčaných klesá (Beck). Rovnovážny stav tak môže nastať skôr ako dôjde k úplnej eliminácii útlaku. Preto často ostáva permanentný, mení sa len jeho intenzita.

Významnú rolu tu zohráva aj forma útlaku. Útlak, aký zažívali pracujúci v západnej Európe koncom 19. storočia, ich neraz tlačil na dno existenčných možností, bol všade prítomný, citeľný a viditeľný. To predstavovalo impulz k odporu dostatočnej intenzity na to, aby si pracujúci vydobyli mnohé dnešné výsady a zároveň sa, minimálne po obdobie sedemdesiatych rokov 20. storočia, radikálne spomalil trend prehlbovania ekonomickej nerovnosti.

Dnes však žiadny impulz s potenciálom aspoň spomaliť roztváranie pomyselných nožníc nie je na obzore, a čo je ešte horšie, málo kto tejto skutočnosti venuje patričnú pozornosť. Trend prehlbovania ekonomickej nerovnosti, ktorej hodnoty sa v súčasnosti približujú k historickým maximám z prelomu 19. a 20. storočia, tak bude naďalej pokračovať. A s tým porastie aj riziko prehlbovania demokratického deficitu.

Máme riešenie?

Spravodlivý proces nastavovania pravidiel demokratického spolužitia predpokladá podľa profesorky Nancy Fraser „existenciu skutočnej participatívnej parity, ktorá nevyhnutne vyžaduje, aby systémové spoločenské nerovnosti boli úplne odstránené. To neznamená, že by všetci museli mať rovnako vysoké príjmy, avšak participačná parita vyžaduje istú základnú rovnosť, ktorá je nezlučiteľná so systémovo vytváranými vzťahmi nadvlády a podriadenia.

Dobrou správou je, že poznáme množstvo opatrení a postupov s potenciálom systematicky redukovať ekonomickú nerovnosť. Mnohé z nich boli a sú zavedené do praxe. Zlou správou je, že pre účinnú aplikáciu daných riešení chýba dostatočná politická vôľa. A s pokračujúcou koncentráciou politickej moci v rukách najbohatších jej bude stále menej. Veď prečo by sa mali bohatí zasadzovať v prospech zvyšovania, či aspoň udržania súčasnej úrovne demokracie, keď by tým konali v rozpore so svojimi záujmami?

Viem, nie je to práve najoptimistickejší záver. Najmä ak predpokladáme, že so stúpajúcou koncentráciou moci rastie riziko jej zneužitia. Ale ostáva len na našom rozhodnutí, či túto moc necháme visieť nad nami ako Damoklov meč, alebo budeme hľadať spôsoby, ako ju dostať pod kontrolu, kým ešte nie je neskoro.

Článok bol publikovaný v denníku Pravda 25. 8. 2018.