Ak sa na jednom mieste stretnú starí dobrí priatelia, známi iba z videnia, ale i mnohí neznámi, pričom pohľad do kalendára vraví, že je 1. máj, je to z jediného dôvodu: Všetkých spája presvedčenie, že práva pracujúcich treba brániť a neprestávať za ne bojovať.

Chvíľu sa už zdalo, že všetko ide dobrým smerom. Až kým, pod zámienkou boja za slobodu a demokraciu, nás o slobodu a demokraciu, ale tiež o dôstojnosť a vybojované práva, nepripravila trieda boháčov a podvodníkov.

Dnes, po víťazstve tzv. zamatovej revolúcie sa pracujúci človek môže slobodne rozhodnúť jedine pre rodinný život v chudobe, alebo pre aký-taký zárobok na úkor rodinného života. Môže aj demokraticky kritizovať svojich nadriadených – pravda, ak je pripravený niesť za túto „opovážlivosť“ tvrdé následky, ktoré spravidla postihnú i najbližších.

Naša spoločnosť začína pripomínať tú, ktorú pred viac ako 150 rokmi opisoval Charles Dickens. Aj na Slovensku štatistiky uvádzajú, že deti z chudobnejších rodín majú obmedzenejší prístup k dobrému vzdelaniu a malú šancu nájsť si v dospelosti slušné zamestnanie.

Oproti 19. storočiu sa však to naše podstatne líši, okrem iného, tromi zásadnými rozdielmi: Tým prvým je úroveň automatizácie a rýchlosť jej expanzie do pracovných odvetví, o ktorých by sme pred desiatimi rokmi sotva hádali, že v nich stroj tak skoro nahradí človeka.

Tým druhým sú bieda a nepokoje vo svete ženúce k nám milióny ľudí odhodlaných pracovať za ešte horších podmienok, než sú tie, ktoré kritizujeme ako neľudské. Je nad slnko jasnejšie, že sa toto všetko podpisuje a ešte len v budúcnosti podpíše pod ďalšie zhoršovanie situácie pracujúcich. Nakoniec, nie je to tak dávno, čo minister práce, sociálnych vecí a rodiny odkázal ľuďom v produktívnom veku, aby nerátali s tým, že zo svojho dôchodku vyžijú.

Tretí rozdiel oproti 19. storočiu spočíva v miere globálneho prepojenia kapitálu a buržoáznej triedy. Z tohto hľadiska kapitalisti nikdy neboli takí silní ako dnes. Ich moc je napríklad veľmi dobre viditeľná pri pohľade na to, čo zostalo zo svetového komunistického, respektíve robotníckeho hnutia, pri pohľade na paralyzované odbory, či schválené alebo ešte len pripravované medzinárodné obchodné zmluvy, akou je i TTIP.

A preto, hoci to môže znieť ako staré, otrepané klišé, pracujúcim naozaj neostáva nič iné ako držať spolu a spoliehať sa na vlastné sily. Oligarcha, kapitalista, fašista, kváziľavičiar – všetci nás vždy budú klamať, politicky zneužívať, rozdeľovať, ničiť. I keď, samozrejme, každý spôsobom jemu vlastným.

Pracujúcu triedu môže zachrániť len pracujúca trieda samotná. Pochopili to milióny tých, ktorí už koncom 19. storočia zaplnili ulice a námestia mnohých amerických miest, vrátane Chicaga začiatkom mája 1886. Ich prejavy nespokojnosti s podmienkami, v akých ich nútila pracovať a žiť buržoázna trieda, sa nezaobišli bez obetí na životoch.

Dnešní pracujúci by na túto skutočnosť nemali nie len zabúdať, ale mali by hlavne konať tak, aby si kapitalizmus už žiadne ďalšie obete nevyžiadal. Mali by začať rozmýšľať nad tým, že bude treba opäť prerušiť ponižujúce ticho.