Michal Frič

Brusel sa na niekoľko rokov stal mojim domovom. Na vstup do Európskeho parlamentu, môjho pracoviska, bolo spočiatku možné využiť ktorýkoľvek z jeho mnohých vchodov. Neskôr uzavreli jeden hlavný, vstup cez iné sa obmedzil. Zvykol som si.

Neznepokojovali ma ani občasné správy o riziku teroristických útokov na európske inštitúcie. Len jednému slovenskému denníku som dva krát (a samozrejme zbytočne) poslal zdvorilé upozornenie, že si na fotografiách pletie budovu parlamentu s budovou komisie. Rutinou sa pre mňa stali časté prelety policajných vrtuľníkov a takmer každodenné kvílenie sirén policajných áut.

Spozornel som, až keď sa ma bezpečnostné opatrenia začali bezprostredne dotýkať: „Veľavravný obraz otvorenosti inštitúcií, ich prepojenia s dennou realitou bežného človeka a kvality ich práce,“ zvykol som si povzdychnúť prechádzajúc zátarasy z ostnatého drôtu cestou do zamestnania. To som ešte netušil, že o nedlho budem každý deň stretávať po zuby ozbrojené vojenské hliadky a čítať informáciu o aktuálnom stupni bezpečnostného ohrozenia hneď po vstupe do budovy parlamentu.

Dnes ráno, v čase bombových útokov na bruselskom letisku a v metre mi bývalá kolegyňa písala, že jej osemročná dcéra letí za otcom. Ešte sme o ničom netušili. Rodina mala nakoniec šťastie. Nemali ho desiatky ďalších, nachádzajúcich sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Česť ich pamiatke a úprimnú sústrasť ich rodinám.

Ankara, Paríž, Brusel. Slučka sa sťahuje. Európa prestáva byť bezpečným miestom. Kam budeme pred násilím utekať my, Európania?