Michal Frič

Niet pochýb o tom, že pokiaľ interkultúrne interakcie prebiehajú s ohľadom na rešpektovanie kultúrnych osobitostí, môžu viesť k obrusovaniu nacionálneho a fundamentalistického ostria. A hoci pragmatická taktovka politiky Európskej únie má na míle ďaleko od Kantovej idey večného mieru, či Küngovho svetového étosu, netreba zabúdať na existenciu partitúry rovnocenného interkultúrneho dialógu, ktorý aj ďaleko za hranicami EÚ dokáže pôsobiť ako dôležitý prvok v boji konfliktualistom a la Hungtington.

Žiaľ, súčasnej EÚ sa do rovnocenného dialógu veľmi nechce. Naopak, interkultúrne interakcie sa v rámci nej ako aj za jej hranicami nesú v znamení podrobovania si iných kultúr kultúrou Západu. Za uplynulých niekoľko sto rokov sa v tomto smere zmenilo len toľko, že kultúrna expanzia dnes neprebieha pod heslom šírenia božieho slova, ale pod heslom šírenia západného typu demokracie. „Demokracie”, v ktorej demokratické uplatňovanie práv priamo závisí od spoločenského postavenia občana, a má teda od idey skutočnej demokracie na míle ďaleko.  

Nakoľko je „naša” kultúra naša? 

Analogicky je preto tiež značne nadsadené hovoriť o „našej” kultúre, pokiaľ každý z nás nedisponuje rovnakou možnosťou podieľať sa na výslednej podobe daného kultúrneho vzorca. Naopak, za zamyslenie stojí, nakoľko nám „naša vlastná“ západná kultúra vrátane jej vonkajšieho obrazu vystavovaného v multikultúrnom svete, je podvedome vnucovaná.

V tejto súvislosti zaráža vysoké číslo politikov a mysliteľov svetového formátu podceňujúcich dôležitosť otázky reprezentácie. Napríklad Jürgen Habermas, ktorý aj napriek nebezpečenstvám, na ktoré poukazuje, podlieha príjemnej predstave, že federalizovanie Európskej únie je samé o sebe cestou k prosperite jej občanov. Odvoláva sa pritom na predpoklad, podľa ktorého geografické rozširovanie demokratických princípov nemení ich kvalitatívnu hodnotu.¹

Chybnosť uvedenej premisy však veľmi rýchlo vyjde na svetlo sveta, ak sa proces rozširovania uskutočňuje v národne a kultúrne rôznorodom prostredí, ktorým Európska únia nepochybne je. V ňom automaticky vystáva otázka reprezentantov, schopných spravodlivo zastupovať záujmy jednotlivých európskych regiónov. Inými slovami, po zrušení Európskej rady, po ktorom, v záujme posilnenia povedomia európskeho občianstva Habermas volá, si bude len veľmi ťažké predstaviť ako nemeckí europoslanci lobujú za investície do Prešovského kraja rovnako oduševnene ako za podporu napríklad Braniborska a naopak.  

Nebezpečný vzorec 

Z hľadiska interkultúrnych interakcií na daný problém upozornil Jeffrey Flynn, keď správne podotkol, že pokiaľ sa občania a vlády rozvinutých krajín nebudú snažiť o naplnenie základných sociálnych a ekonomických práv ľudí v rozvojových regiónoch sveta, budú títo ľudia naďalej chápať rozširovanie „kultúry ľudských práv ako formu kultúrneho imperializmu a ekonomického vykorisťovania.”²

Ostáva len poznamenať, že uvedená téza bez výnimky platí aj pre EÚ. Ak sa synonymom európskej integrácie nemá stať pochovávanie ľudskej dôstojnosti, ktorú Habermas chápe ako „morálny prameň, z ktorého sa napája obsah všetkých základných práv”³, potom je nevyhnutné čo najskôr zmeniť spoločenský vzorec nastavený primárne len na maximalizáciu ekonomického zisku. V rámci tohto vzorca je totiž všetko, čo možno pri procese generovania zisku považovať za neužitočné, odsúdené na zánik. Ľudskú dôstojnosť nevynímajúc.

1HABERMAS, Jürgen. 2012. K ústave Európy. Bratislava : Kaligram, 2012. ISBN 978-80-8101-579-3