Michal Frič

Európska komisia dňa 11.júna predstavila návrh rozpočtu na rok 2015. Niet pochybností o tom, že po drobných kozmetickými úpravách a niekoľkých politických debatách nájde podporu u väčšiny funkcionárov európskych inštitúcií. Nakoniec, za tým účelom vznikol.

Zlá správa je, že spomínaní funkcionári sa doteraz vždy dokázali uspokojiť s rozpočtami, ktoré ak nie zhoršovali, tak prinajmenšom ignorovali sociálnu situáciu občanov EÚ. V tomto ohľade nebude ani budúcoročný rozpočet žiadnou výnimkou.

V prvom rade je to preto, lebo predstavuje súčasť už schváleného väčšieho celku – Viacročného finančného rámca pre roky 2014 až 2020, čo výrazne limituje možnosti zásadnejších prosociálnych úprav. Druhý problém, ktorý priamo súvisí s predchádzajúcim, spočíva v neschopnosti, prípadne neochote funkcionárov európskych inštitúcií za množstvom štatistických údajov vidieť reálneho človeka a jeho každodenný boj o život.

V EÚ inštitúciách preto možno nájdete ľudí, ktorí vedia, že jeden z hlavných bodov Rozvojových cieľov milénia – vyčleniť do roku 2015 z HNP 0,7 percent na boj proti chudobe splnili len štyri členské štáty EÚ (Švédsko, Luxembursko, Holandsko a Dánsko)[1], nenájdete však odhodlanie podniknúť v tomto smere nápravné opatrenia.

Európskych úradníkov a poslancov rovnako netrápi ani zúfalá situácia s vnútorným dlhom európskeho rozpočtu, znižujúcim finančné objemy i v oblastiach, v ktorých každé euro môže znamenať zachránený ľudský život. Len na tento rok chýba v položkách humanitárnej pomoci 400 miliónov eur[2].

Slabne tiež záujem o vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Po prvé, štrukturálne fondy sa od začiatku tohto roku už nevolajú štrukturálne, ale štrukturálne a investičné, čo v praxi oslabuje samotnú kategóriu súdržnosti. Po druhé, finančný objem určený pre túto politiku sa v novom viacročnom finančnom rámci oproti posledným siedmim rokom zredukoval o viac ako 30 miliárd eur.[3] Čo sa týka návrhu rozpočtu na rok 2015, Komisia v ňom kohéznemu fondu plánuje znížiť objem finančných prostriedkov oproti minulému roku o 20 percent. Najchudobnejšie regióny sa navyše, v zmysle nových pravidiel pre roky 2014 až 2020, o finančné príspevky delia s bohatšími. V roku 2015 má tento podiel, podľa návrhu, predstavovať 25 percent[4].

Vari najviac zaráža postoj tvorcov európskej legislatívy k plneniu cieľov, ktoré si sami stanovili v stratégii Európa 2020. Cieľ znížiť počet Európanov ohrozených sociálnym vylúčením a chudobou o 20 miliónov sa nielen že s najvyššou pravdepodobnosťou do konca desaťročia nepodarí splniť, nepodarí sa zrejme zastaviť ani nárast chudoby. Do nej sa len od roku 2009 do roku 2012 prepadlo ďalších 10 miliónov ľudí.

Ťažko sa naplní aj ďalší z hlavných cieľov stratégie: zvýšenie zamestnanosti populácie 20- až 64-ročných na hranicu 75 percent. Kým v roku 2008 sa úroveň zamestnanosti v tejto vekovej kategórii pohybovala na hranici 70,3 percenta, v roku 2010 klesla na 68,5 a v roku 2012 na 68,4 percenta.[5] Ak k tomuto negatívnemu trendu pripočítame rastúcu dlhodobú nezamestnanosť, vysokú nezamestnanosť mladých a nárast nedobrovoľnej práce na čiastočný úväzok, z čoho sa priamo odvíja nárast nekvalitných a neadekvátne platených zamestnaní, nemáme dôvod pozerať sa na budúcnosť optimistickou optikou.

Rovnako neexistuje dôvod veriť, že rozpočet na rok 2015 na tom niečo zmení. Kým si takí politici ako predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz budú robiť starosti o 96 percent európskych občanov, ktorí podľa neho žijú z mesačného platu 1 000, 2 000 eur[6], žiadny rozpočet nenaplní očakávania bežných ľudí. A môže byť pritom, rovnako ako ten budúcoročný prezentovaný v superlatívoch, označovaný za prelomový, rastový, pokrízový a podobne. Nikdy nebude mať šancu pozitívne sa odraziť na živote väčšiny z nás. Prichádza k nám totiž z inej reality – z reality, v ktorej medzi politickými prioritami budete márne hľadať človeka.

Zdroj: Nové slovo