Michal Frič

Aj únijný rozpočet, ako každý iný, je rozhodujúcim nástrojom realizácie vytýčených priorít. Žiaľ, práve táto skutočnosť je zároveň tiež jedným z dôvodov neutešenej hospodárskej, sociálnej a kultúrnej reality Európskej únie.

Len pred pár dňami Európsky parlament schválil rozpočet na budúci rok ako aj sedemročný finančný rámec, načo si väčšina hlavných aktérov schvaľovacieho procesu s neskrývanou spokojnosťou pripila pohármi pravého šampanského. Na tomto mieste treba zároveň dodať, že proti podobe obidvoch rozpočtov sa jasne postavili všetci členovia Európskej zjednotenej a Severskej zjednotenej ľavice (GUE/NGL) ako aj niekoľko poslancov z iných politických skupín, pričom dohodu podporili ľudovci spolu so sociálnymi demokratmi a liberálmi.

Obraz politických špičiek EÚ, prevažne patriacich do posledne menovaných skupín, vymieňajúcich si úsmevy a gestá uznania v opare euforickej atmosféry z dobre vykonanej práce pritom dramaticky kontrastuje s každodennou realitou, v ktorej je už každý štvrtý občan Únie ohrozený chudobou a sociálnym vylúčením. Navyše, schválená podoba rozpočtov nemá najmenšiu šancu tento katastrofálny stav odvrátiť. Skôr naopak.

Tvorcovia európskeho rozpočtu veľmi dobre vedia, že prostriedky na boj proti chudobe sú absolútne nepostačujúce a súčasné nastavenie budúcoročného rozpočtu ako aj nového viacročného finančného rámca povedie ešte k výraznejšiemu prehĺbeniu sociálnych rozdielov. Dôvod ich spokojnosti samých so sebou treba preto hľadať v rovine propagandy. Práve v nej totiž panuje neochvejná istota o schopnosti pred verejnosťou zahrať bezchybné divadlo, v ktorom poslanci vystupujú ako hrdinovia obetujúci maximum svojho úsilia pre blaho nás všetkých a naše budúce generácie.

Divadelné predstavenie európskeho formátu

Jednou z ústredných tém tohto divadelného predstavenia je argument, že poslanci Európskeho parlamentu čelia vydieraniu zo strany národných štátov. Kým sa parlament snaží európsku pokladnicu naplniť čo najviac, aby zabezpečil efektívne financovanie programov na európskej ako aj mimoeurópskej úrovni, členské štáty do spoločného rozpočtu prispievajú len veľmi neochotne. Navyše, ak Európsky parlament zamietne ich predstavy o výške a štruktúre rozpočtu, hrozí rozpočtové provizórium vedúce k ešte väčším problémom s financovaním, či dokonca pokračovaním niektorých projektov. Napriek tomu ide, najmä pri pohľade na spomínanú hrozivú sociálnu situáciu v EÚ, len o chabú výhovorku:

Za prvé, sú to práve europoslanci, ktorí ustavične prichádzajú s novými programami od výmyslu sveta, pričom veľmi dobre vedia, že vôľa hľadať nové zdroje na ich financovanie chýba. Táto situácia samozrejme vedie k podfinancovaniu aj tých niekoľko programov, ktoré možno z hľadiska udržateľného rastu, rozvoja vedomostnej, kultúrne a sociálne vyspelejšej spoločnosti ako aj ochrany životného prostredia považovať za kľúčové.

Za druhé,  ak by sa europoslanci cítili byť vážne ukrivdení, 19. a 20. novembra by finančný výhľad na ďalších sedem rokov ako aj budúcoročný rozpočet nepodporili až dvojtretinovou väčšinou. Verejnosť by tiež bola svedkom aspoň symbolického mediálneho protestu, v ktorom by sa okrem iného dozvedela o nedemokratických spôsoboch sprevádzajúcich hlasovanie.

Za tretie, pár minút po hlasovaní by si nepripíjali spomínaným šampanským. Schválený výsledok je, čo do celkového finančného objemu, len o málo lepší a len mierne sociálne prívetivejší než pôvodný návrh členských štátov, o ktorom silné reči europoslancov po celé obdobie schvaľovacích procedúr hovorili ako o neakceptovateľnom až absurdnom…

Skončime už ale debatu o poslancoch, nech už ich k schváleniu výslednej podoby rozpočtov viedlo čokoľvek. Oveľa vážnejší je obsah prijatých dohôd, nakoľko v situácii, kde Európa čelí rastúcej chudobe, nezamestnanosti a zhoršujúcim sa pracovným podmienkam tých, čo zamestnanie majú, hlasovanie o rozpočte neprináša žiadne pozitívne štrukturálne zmeny. Dalo by sa naopak povedať, že skôr vytvára vážne problémy do budúcna.

Hra so smutným koncom

V praxi to znamená, že ak sa aj súčasná kríza chýli ku koncu, ako nás o tom presviedčajú médiá, ide o dočasný stav, a to najmä vzhľadom na podporu úverovej politiky, ktorá naberá nepredstaviteľné rozmery a svojimi chápadlami zasahuje naďalej stále nové a nové oblasti. Aj schválené rozpočty prispievajú k tvorbe novej globálnej úverovej bubliny, ktorá bude opäť omnoho väčšia, než boli tie predchádzajúce. Zdá sa, že sa politici nikdy nepoučia…

Navyše, aktuálna kríza sa končí len pre určitý počet šťastlivcov. Ľuďom v núdzi bude Európska únia naďalej podávať iba veľmi vlažnú ruku a to aj napriek (či práve kvôli) tomu, že ich za hranice dôstojného života vytláča ona sama. Za konkrétnymi príkladmi netreba chodiť ďaleko. Stačí sa len dôslednejšie pozrieť na osud Rozvojových cieľov milénia a uvedomiť si, že tá istá stratégia, ktorá viedla k ich bezprecedentnému krachu sa odsúhlasila v novej európskej politike súdržnosti nadväzujúcej na Viacročný finančný rámec 2014 až 2020.

Krátka ukážka z dlhšieho cyklu

Odhliadnuc od skutočnosti, že sa pre politiku odstraňovania rozdielov medzi chudobnými a bohatými regiónmi vyčlenilo menej financií, z ktorých sa navyše nezanedbateľné sumy účelovo viažu na podporu iných politík, znepokojujúca je najmä jednostranná orientácia na hospodárske výsledky. Preložené z jazyka európskych byrokratov to znamená, že financie z EÚ prioritne potečú tam, kde majú najvyššiu pravdepodobnosť zhodnotiť sa a navrátiť. Takto nastavená politika priamo spochybňuje investície do škôl, zdravotníctva, ochrany životného prostredia, ale i infraštruktúry, pokiaľ chýbajú predpoklady o jej budúcom ekonomickom výnose. Preto, nech to znie akokoľvek nelogicky, peniaze určené na odstraňovanie rozdielov medzi regiónmi začnú vo väčšej miere plynúť do bohatších regiónov na úkor regiónov najchudobnejších.

Proces schvaľovania rozpočtu Európskej únie je nesporne zložitý. Zároveň však treba uviesť, že táto zložitosť spolu s nedostatočnou informovanosťou, či dokonca doslovným zavádzaním verejnosti má priamy negatívny dopad na životy európskych občanov. Pokiaľ nedôjde k radikálnej zmene, mnohým z nich hrozí, že sa nikdy neodrazia od hranice chudoby a sociálneho vylúčenia. Ba čo viac. Všetko nasvedčuje tomu, že sa počet ľudí padajúcich na dno spoločnosti neprestane zvyšovať. A to všetko pod heslami o boji proti chudobe, solidarite, či diskriminácií. A samozrejme tiež za zvukov štrngania pohárov s pravým šampanským.